V JEHO ČASE, NIE V NAŠOM
„Dávaj pozor! Takmer si zboku narazila do toho auta!“ zajačal na mňa otec. „Vari nevieš nič urobiť poriadne?“
Tie slová ma zaboleli viac než údery. Otočila som hlavu k staršiemu mužovi, ktorý sedel v sedadle spolujazdca a vyzýval ma do boja. V krku mi narástla hrča, keď som ich znovu odvrátila. Nebola som pripravená na ďalší konflikt.
„Ja som to auto videla, otec. Prosím ťa, aby si na mňa nejačal, keď šoférujem.“ Hlas som mala odmeraný a pevný. Znel oveľa pokojnejšie, než ako som sa skutočne cítila.
Prebodával ma pohľadom, potom sa odvrátil a pohodlne sa usadil. Doma som ho nechala pred televízorom a išla som von urovnať si myšlienky. Vo vzduchu viseli tmavé, ťažké oblaky a sľubovali dážď. Ďaleké dunenie hromu znelo ako ozvena môjho vnútorného nepokoja. Čo si s ním mám počať?
Otec býval drevorubačom v štáte Washington a Oregon. Miloval pobyt pod šírym nebom a vyžíval sa v tom, že sa svojou silou staval proti silám prírody. Zúčastňoval sa na vyčerpávajúcich drevorubačských súťažiach a často vyhrával. Police v jeho dome boli plné trofejí, ktoré svedčili o jeho majstrovstve.
Roky neúnavne ubiehali. Keď sa po prvýkrát stalo, že nevládal nadvihnúť ťažký kmeň, len o tom žartoval. Neskôr v ten istý deň som ho však videla vonku samého, keď sa ho pokúšal zodvihnúť. Stal sa veľmi popudlivým, a to vždy, keď ho niekto podpichol kvôli narastajúcemu veku, alebo keď nevládal urobiť niečo, čo ako mladík hravo zvládal.
Štyri dni po svojich 67. narodeninách utrpel infarkt. Kým sanitka s ním uháňala do nemocnice, záchranár ho resuscitoval, aby zabezpečil prúdenie krvi a prísun kyslíka.
V nemocnici sa s ním ponáhľali do operačnej sály. Mal šťastie: prežil. Ale niečo v ňom zomrelo. Jeho radosť zo života odišla. Tvrdošijne odmietal dodržiavať pokyny lekára. Návrhy a ponuky pomoci odmietal so sarkazmom a urážkami. Prúd návštevníkov sa zmenšoval, až napokon načisto ustal. Otec zostal sám.
Spolu s mojím manželom Dickom sme otca požiadali, aby prišiel bývať k nám na našu malú farmu. Dúfali sme, že čerstvý vzduch a vidiecke prostredie mu pomôžu prispôsobiť sa.
Neprešiel ani týždeň, odkedy sa nasťahoval, a už som svoje pozvanie oľutovala. Zdalo sa, že ho nič neuspokojuje. Kritizoval všetko, čo som urobila. Stala sa zo mňa frustrovaná a náladová žena. Potlačovaný hnev som si vybíjala na Dickovi. začali sme sa hašteriť a hádať.
Znepokojený Dick vyhľadal nášho kazateľa a vysvetlil mu situáciu. Duchovný s nami mával týždenné poradenské posedenia. Na záver každého stretnutia sa pomodlil a požiadal Boha, aby upokojil otcovu nepokojnú myseľ.
Lenže mesiace sa vliekli a Boh mlčal. Museli sme niečo urobiť a bolo to na mne.
Nasledujúci deň som si sadla, vzala som telefónny zoznam a systematicky volala na každú psychiatrickú kliniku v Zlatých stránkach. Svoj problém som však márne vysvetľovala každému z tých súcitných hlasov, čo sa mi ozvali.
Už ma opúšťala nádej, keď jeden z hlasov náhle vykríkol: „Práve som čítala niečo, čo by vám mohlo pomôcť! Idem po ten článok…“ Počúvala som ju, keď mi čítala o pozoruhodnej štúdii, ktorú urobili v jednom opatrovateľskom ústave. Všetkých pacientov v nej liečili z chronickej depresie. Ich postoje sa však dramaticky zlepšili, keď dostali na starosť psa.
V to popoludnie som autom zašla do zvieracieho útulku. Vyplnila som dotazník a úradník v uniforme ma viedol ku kotercom. Do nosa mi udrel zápach dezinfekčných prostriedkov, keď som prechádzala radom ohrádok. V každej bolo päť až sedem psov. Dlhosrsté, kučeravé, fľakaté – všetky vyskakovali a snažili sa na mňa dočiahnuť. Každého som si prezrela, ale jedného po druhom som z rôznych dôvodov odmietla: príliš veľký, príliš malý, príliš huňatý… Ako som sa blížila k poslednému kotercu, akýsi pes v tieni vzdialeného rohu sa namáhavo postavil, prešiel dopredu k výbehu a sadol si. Bol to stavač, jeden z psích svetových aristokratov. Lenže tento bol karikatúrou svojej rasy.
Roky mu poleptali tvár a ňufák odtieňmi sivej. Bedrové kosti mu vyčnievali ako nesúmerné trojuholníky. Zaujali ma však jeho oči. Boli pokojné a jasné, a uprene na mňa hľadeli.
Ukázala som naňho. „Môžete mi o ňom niečo povedať?“ Úradník sa naňho pozrel a v pomykove potriasol hlavou. „Ten je čudný. Zjavil sa tu sčista-jasna a sadol si pred bránu. Voviedli sme ho dnu, mysleli sme, že si niekto poňho hneď príde. Ubehli dva týždne a nikto sa neozval. Jeho čas nastane zajtra.“ Urobil bezmocné gesto.
Len čo tie slová dozneli, s hrôzou som sa k nemu obrátila: „Chcete povedať, že ho utratíte?“
Jemne namietol: „Pani, taká je naša politika. Nemáme miesto pre každého nevyžiadaného psa.“
Znovu som sa pozrela na toho stavača. Pokojné hnedé oči čakali, ako sa rozhodnem. „Beriem ho,“ povedala som.
Domov som ho viezla na prednom sedadle spolujazdca. Keď sme prišli k domu, dvakrát som zatrúbila. Pomáhala som svojmu pokladu von z auta, keď sa otec došuchtal na prednú verandu. „Ta-da! Pozri sa, čo pre teba mám, otec!“ vykríkla som vzrušene.
Fľochol naňho a znechutene zvraštil tvár: „Keby som bol chcel psa, bol by som si ho zohnal. A vybral by som si lepší exemplár ako tento mech kostí. Nechaj si ho! Ja ho nechcem.“ Opovržlivo mávol rukou a otočil sa k domu.
Vzkypel vo mne hnev. Zovrel mi svaly na krku a búšil mi v spánkoch. „Radšej by si si mal naňho zvyknúť, otec. Zostane tu!“
Ignoroval ma. „Počul si ma, otec?“ zakričala som. Pri tých slovách sa nahnevane zvrtol, zaťal päste po boku tela a z očí mu zostali len štrbiny horiace nenávis-ťou. Stáli sme a nevraživo hľadeli na seba ako dvaja účastníci súboja, keď sa stavač zrazu vymanil z môjho zovretia. Kolísavo sa pustil smerom k otcovi a sadol si pred neho. Potom pomaly a opatrne zodvihol labku…
Otcovi sa chvela sánka, keď na ňu zízal. Hnev v jeho očiach vystriedal zmätok. Stavač trpezlivo čakal. Zrazu bol otec na kolenách a objímal ho.
Bol to začiatok vrúcneho a dôverného priateľstva. Otec mu dal meno Cheyenne. Spolu skúmali obec. Dlhé hodiny sa prechádzali po prašných cestičkách. Premýšľali na brehoch potokov a chytali chutných pstruhov. Dokonca začali spolu chodiť aj na nedelňajšiu omšu: otec sedel v kostolnej lavici a Cheyenne mu ticho ležal pri nohách.
Nasledujúce tri roky sa od seba neodtrhli. Otcova zatrpknutosť zmizla a spolu s Cheyennom si našli veľa priateľov. Potom ma raz neskoro v noci vyľakal studený ňufák, ktorým sa 
Cheyenne prehrabal cez naše prikrývky. Do spálne v noci nikdy predtým neprišiel. Zobudila som Dicka, obliekla som si župan a vbehla som do otcovej izby. Ležal v posteli s pokojnou tvárou. Jeho duch však počas noci potichu odišiel…
O dva dni neskôr sa môj šok a smútok ešte viac prehĺbil, keď som zistila, že Cheyenne leží mŕtvy vedľa otcovej postele. Zabalila som jeho bezduché telíčko do koberčeka, na ktorom spával. Keď sme ho s Dickom pochovali vedľa miesta, kde s obľubou chytal ryby, potichu som sa mu poďakovala za to, že mi pomohol prinavrátiť otcovi pokoj duše…
Svitlo ráno, keď mali otca pochovať – zamračené a pochmúrne. Kráčala som uličkou v kostole k laviciam vyhradeným pre rodinu a myslela som si: „Tento deň vyzerá presne tak ako sa cítim.“ Prekvapilo ma, keď som videla, ako kostol zapĺňajú mnohí priatelia, ktorých otec s Cheyennom spoznali. Kazateľ začal pohrebnú reč. Bola na počesť otca i psa, ktorý mu zmenil život.
A potom prečítal verš Židom 13,2: „,Nezabúdajte na pohostinnosť, lebo ňou niektorí, nevediac, pohostili anjelov.´ Často som ďakoval Bohu za to, že poslal toho anjela,“ vyznal.
Minulosť pre mňa zapadla na svoje miesto a dokončila puzzle, ktoré som predtým nevidela: súcitný hlas, ktorý mi prečítal ten správny článok… Cheyennov neočakávaný príchod do útulku… To pokojné prijatie a úplná oddanosť môjmu otcovi a blízkosť ich skonu… A náhle som pochopila. Vedela som, že Boh predsa len odpovedal na moje modlitby.